vlastislav

„Rozhladení tí, ktorí dokážu meniť svoje názory, blahoslavení tí ktorí nemajú názor. Pretože majú nekonečne vela pohladov, mierou svojej empatie, pokory, opravdovosti, a akceptácie.“

Neznámy autor.

V konzervatívnom Postoji, pod blogom“ Čo by robil Mikloško, keby nemal Harabina“ bol uverejnený diskusný príspevok:

„Nehladajme pravdu.

Nemáme hladať pravdu, je to cesta k tomu aby sme ju našli, mali ju a privlastnili si ju. Pravdu nemožno mať – vlastniť, je však možné vytvoriť v sebe také prostredie, aby si nás pravda našla a oslovila. Vtedy budeme hodnoverne slušní a jedine vtedy bude slušná, zdravá a morálne nezávadná i naša kresťanská komunita i naši blížni, či naša spoločnosť.

Vsťahová, objektívna pravda totiž, v konečnom dôsledku, nie je výsledkom zosumovania informácií vyfiltrovaných naším individuálnym, osobným filtrom a následnými emociálnomentálnymi pochodmi v človeku, ale obdobne ako bezpodmienečná láska, milosrdenstvo, viera, nádej, či spravodlivosť, duchovným stavom ktorý môžeme v nami vytvorenom, vhodnom vnútornom prostredí sdielať.

Začnime všetci postupne vnímať poznanie, že názory a presvedčenia o svojom, jedine správnom videní sveta sú z jednej pozície, jedného zorného uhlu, zarámované do jediného kontextu nadraďovania sa, pohŕdania a nenávisti, u každého bez výnimky nemajú svoju objektívnu a etickú relevanciu.

Kto z nás, ktorí žijeme v dnešnej dobe sa pozrel do očí tých, ktorí nás vytáčajú, ktorých odsudzujeme a nenávidíme. Kto z nás, čo sme plní predsudkov, odsudzovania a osočovania, v očiach tých, ktorých odsudzujeme, uvidel vlastné oči.

Najväčší, najfanatickejší, najkriklavejší, najexponovanejší a najsvätejší bojovníci za pravdu a slušnosť v zmysle odsudzovania iných, boli odjakživa tí, ktorí premietali, projektovali do iných svoje, pre nich neakceptovatelné nectnosti. Aby sa aspoň takto chorobne, mohli podvedome vysporiadať s nežiadúcimi prvkami sebaintegrity.

Zlaté pravidlo projekcie, nám nekompromisne naznačuje, že nás irituje, všímame si, odsudzujeme to, čo je našou individuálnou podstatou, čo sme v mene našej osobnej integrity potlačili tak, že sme to nie schopní vo svojom vnútri identifikovať. Precízne to však práve preto rozpoznávame v domnelom či skutočnom konaní nami odsudzovaných, odsúdených. Pozoruhodné je to, že to rozpoznávame akože neomylne a s naprostou istotou svojho chorobného presvedčenia.“

Mohol by byť doplnený i o ďalšie súvislosti z neho vyplývajúce.

Bolo by, pre nás všetkých osožné, explorovať dnešný svet liberálnych hodnôt.
Predovšetkým glorifikáciu zosobnenej, individuálnej slobody jednotlivca, vyvolávajúcej globálnu inváziu spúšťačov, zásahujúcich do prirodzeného rádu vecí.
A vyvolávajúcich pandémiu psychosomatických následkov na duševnom i telesnom zdraví takto praktizujúcich jednotlivcov.

V rámci tejto „hodnoty“ je akoby nielen dovolené, ale priam žiadúce nenávidieť a dehonestovať inak zmýšlajúceho odsudzovaním, súdením a osočovaním.

Evanjelista Matúš identifikuje ohraničenie svojvolného užívania slobody jednotlivca nekompromisne.
Keď nám hovorí jasne, zrozumitelne a jednoznačne:
„Nesúďte, aby ste neboli súdení. Pretože akým súdom súdite, takým budete súdení, a akou mierou meriate, takou Boh nameria vám. (Matúš 7:1)“

Tento text je metaforický a ako taký ho nemáme čítať len s porozumením slov textu. Ale máme ho počúvať vnútorným poznaním, chápať ho významovo, ako zmysel anamnézy, diagnózy a prognózy.
,Bude namerané“, v bezčasovej večností znamená oi i to, že nám je podla miery nami produkovanej nenávisti aktivovanej v odsudzovaniach už merané.

Pri konfrontácii nášho subjektívneho sveta s obdobnými svetmi iných, uschopnime sa pozerať z viacerých pozícii pohladov na tieto videnia sveta. Pokial uznávame hodnoty, ktoré sú pre nás posvätné, z nášho pohladu hodnoťme hodnoty, ktoré vyznáva oponent. Uvedomme si však, že tie hodnoty hodnotíme pohladom, jedným z mnohých možných ktorý sme si, možno dočasne privlastnili a splynuli s ním. Ale nikdy neodsudzujme osobu nositela, z nášho pohladu neprijatelných hodnôt. Tu je ten ťažko rozpoznatelný moment, kedy začíname odsudzovať. V tomto momente sa rodia nás poškodzujúce negatívne pocity voči odsudzovanému. A tu sa nám začína „merať akou mierou my meriame“. Nie, nie, neni to jedno a to isté. Ide o to známe oddelenie autora od jeho videnia sveta. To známe„kuffovské“ vylievanie špinavej vody z vaničky a balenie do osušky umývaného. Pravidlo projekcie a skutočnosť odsudzovania platí, keď my, tak ako je to bežné, sa cítime spätý, identifikujeme sa do jednoty s naším pohladom transformujúcim sa na názor, alebo ešte horšie z názorom a úplne najhoršie s presvedčením. Pri dosiahnutí vhladu zistíme „že áno, máme to, ale nie sme to my“. Potom začneme chápať i rozdiel medzi podstatou partnera, súputnika a jeho videním sveta. Je to ťažké, ale nie nemožné. Dá sa to.
A zrazu celkom nebadane sa „začinajú diať veci“. Môžeme, hoci aj začať odpúšťať sebe a iným, začínať bezpodmienečne milovať seba, svoje neposlušné deti, i podla nás chybujúceho partnera vo vsťahu. A náš odporca, súper sa mení na partnera v diskusiách o hodnotách ktoré sa nám môžu v tomto momente javiť neprijatelné, na velkom blogu, ktorý píše sám život. Pretože „dobrému všetko dobré a zlému zlé“. A my získavame pokoj v duši. Prestávajú nás bolieť žalúdky, upravuje sa nám tlak a veci ešte omnoho horšie tomu podobné.
No nekúpime to?

Nebudem však nosiť drevo do lesa.
Kto bude oslovený, uspôsobí si svoje vnútro sám tak, aby ho „pravda oslovila“, rozšírením si svojho diapazónu pohladov i cez psychosomatiku a etikoterapiu.
A kto nie, tak nie.
Predsa máme „právo na slobodné rozhodovanie“.
Ta ne?